Poviedky a poetizované prózy Florbely Espancy, zaradené do výboru Masky osudu, vynikajú rovnakou senzibilitou, s akou sú oznamované zážitky a pocity v autorkiných sonetoch, ktorých zlomok vyšiel v českom preklade v r. 1997. Prestupujú ich rovnako sugestívne obrazy krajin rodného neplodnú vyprahnutosť a melanchóliu vresovísk či ťaží z intenzívnych farebných tónov slnečného kraja, z ktorých najmä odtiene žeravosti vyhovujú vypätej predstavivosti autorky prelomu 19. a 20. storočia. Zaznievajú v nich pocity stlačenia, márnosti žitia, výkriky úzkosti a existenciálne bolesti. Poviedky zasadené do prostredia autorky dôverne známeho zaujmú postrehy zo života mestskej spoločenskej smotánky aj z portugalského vidieka, v popredí autorkinho záujmu však stoja problémy citové a psychologické (najmä, avšak nielen, z oblasti milostných vzťahov), často inšpirované vlastnou životnou skúsenosťou. Otrasená smrťou svojho brata prestala Espanca niekoľko rokov písať poéziu, avšak celú jednu knihu poviedok, priamo či nepriamo touto tragickou udalosťou inšpirovaných, venovala téme smrti v spojitostiach mnohokrát šokujúcich, od otázok dotýkajúcich sa posmrtného života a nadprirodzených javov cez dotyky smrti a krás a lásky až k nekrofílii.