Kniha sa zaoberá tým, ako sa v priebehu troch generácií (z)menil pospolitý, pracovný, rodinný a náboženský život na Hlučínsku. Je zameraná na obdobie od konca druhej svetovej vojny po súčasnosť.
Počas tých šesťdesiatich rokov obyvatelia Hlučínska uzatvárali sobáše, vychovávali deti, stavali domy, chodili do kostola, modlili sa, pracovali, utvárali svoju regionálnu identitu, teda žili svoje dni všedné i sviatočné. Jadro knihy tvorí analýza a interpretácia rozprávania Hlučíňanov o týchto i mnohých ďalších životných udalostiach a okolnostiach.
Hoci je Hlučínsko modernizujúci sa región, zachováva si niektoré tradičné znaky, ako je napríklad viacgeneračné spolužitie, náboženská viera, orientácia na pospolitosť s prevažujúcimi príbuzenskými väzbami, lokálna endogamia a previazané príbuzenské siete. Je teda zrejmé, že modernizačná zmena nie je jednoduchým lineárnym prechodom od jedného typu spoločnosti k druhému. Modernita a tradície nie sú vzájomne nezlučiteľné, stratégia prispôsobiť sa novému, ale nenechať odumierať staré môže byť úspešná a môže slúžiť ako ochrana pred neistotami a rizikami druhej modernity. Odkazom na zotrvačnosť niektorých prejavov života tak kniha prispieva k všeobecnejšiemu vedeniu o prechode z priemyselnej a pevnej modernity do modernity rizikovej či postindustriálnej.