Mesiac tak pochabo modrý nadväzuje na nedávnu autorkinu zbierku Deravý testament. Vnútorne prepojené verše prechádzajú rôznymi krajinami a drámami života – ako by básniarka išla znova svojou cestou a pritom výrazne prehlbovala vlastné stopy. Pokračuje odchádzanie, ktoré však neznamená zostup, ale vzostup. Objavujú sa nové vnútorné krajiny, zas plné otázok – a sme už o krok ďalej, tentoraz sa dostáva aj odpovedí. Alebo aspoň náznakov odpovedí. Vo veršoch vládne vysoké napätie úzkosti nielen o vlastný život, ale o našu planétu; je devastovaná zo všetkých strán, ťažko je na nej nájsť miesto „bez vyhrážok a bez nástrah“. Čo v týchto veršoch prevláda, nie je smútok, skôr skrytá, nepatetická výzva na záchranu. A autorka sa lúči „zvedavá na ten verš, ktorý už niekto iný dopíše“.