V knihe poviedok Moje zlaté remeslá rozpráva Ivan Klíma príbehy svoje i príbehy ľudí, ktorých stretáva. Jeho "zlaté remeslá" sú buď chlapcovské sny stať sa maliarom (Maliarska poviedka) alebo strojvodcom (Vodičská poviedka), či skutočné zamestnania, ku ktorým je autor privedený nútenou stratou svojho remesla spisovateľského (Archeologická, Posielkarská a Zememeračská poviedka). V Pašeráckej poviedke sa pašujú knihy a myšlienky. Všetko, čo Klíma rozpráva, ho inšpiruje k spomienkam na príbehy minulej, k úvahám o zmysle vecí i dejov a najmä o pochabosti "človeka inžinierskeho veku", ktorý bije prírode jedno tajomstvo za druhým, a speje tak k svojmu zániku.