Podtitul knihy Mr(a)zí - Denník, ktorý ním nie je - naznačuje, že chronologická postupnosť je takmer to jediné, čo by mohlo upomínať na žáner denníka. Text je programovo hybridný. Nájdeme v ňom rôzne štýlové polohy, ktoré autor využíva na to, aby podal svedectvo o tom, čo sa v ňom a okolo neho deje. Nájdeme tu popri krátkych i dlhších glosách k najrôznejším témam aj úvahy o výtvarnom umení, politike, práve a mnohých ďalších oblastiach ľudského poznania a konania, krátke, ironicky ladené hovorienky, slovné hračky, mystifikácie, citácie z rôznych dokumentov a množstvo ďalších textových útvarov.

Kniha je plná kontrastov, z ktorých ten najvýraznejší spočíva v tom, že sa tu systematickosť prelína s "náhodnosťou" zápisov, ktoré však napriek tomu tvoria, ako autor dúfa, koherentný celok. Marek Vajchr hovorí v súvislosti s týmto textom o "narácii ‚nesenej' niekoľkými výraznými motívmi a presne načasovanými kontrastmi štýlových polôh". Škála týchto štýlových polôh zodpovedá nezvyčajne širokému spektru životných prekážok, ktoré robia z autora dobrodruha proti jeho vôli. Z tohto pohľadu nie je vôbec nadsadením povedať, že táto kniha je svojím spôsobom vlastne dobrodružná literatúra. Peripetie príbehov v knihe popísaných ukazujú, že nie je potrebné cestovať za exotikou do ďalekej cudziny, pretože veľkou porciou excesov sa vyznačuje naša „tu a teraz“.