V dobovom kontexte premeny epistemologickej paradigmy nám autor predstavuje dve významné postavy renesančnej skepsy, ikonu tzv. politických realistov N. Machiavelliho a predstaviteľa kresťanského humanizmu DE Rotterdamského. Rozumnosť, formálna logika a ostrá hranica medzi významovými binárnymi opozíciami prestupuje celým týmto dielom. Výsledná forma predstavuje svojím spôsobom hyperracionálny komplex, ktorý pevne podopierajú dva apoštolové ratia. Hermeneutické vetvenie hodnôt spracované metódou obsahovej analýzy a vtelené do kontextuálnych metafor završuje celý proces a pritakáva viacznačnému autorovmu postulátu "zmysel sa teda nestráca v dejinách politického myslenia, ale odvíjajú sa od neho".