Zápletka knihy je zrejmá - ide o charakter. Pokiaľ vám záleží na charaktere vašich detí alebo dokonca vašom vlastnom, mohlo by to byť aj napínavé. Naučiť dieťa čítať, písať, počítať alebo napríklad kotol letmo predstavuje určité didaktické umenie zo strany učiteľa. Súčasná pedagogika je v tomto ohľade značne pokročilá. Vyvinula nespočet vynikajúcich metodických stratégií, ako deťom odovzdať informácie, fakty, poznatky a zručnosti. Čo ale pedagogike robí problém, je výchova charakteru alebo učenie dobru. Bolo to tak odnepamäti, dnes obzvlášť. Od vypuknutia vedecko-technickej revolúcie sme ako ľudstvo urazili ohromný kus cesty v oblasti poznania, a to sa premietlo do obsahu výchovy a vzdelávania. Množstvo informácií, ktoré si deti musia osvojiť, je tak premáhajúce, že nie je čas „pestovať mravy“. Teoreticky vieme, že výchova a vzdelávanie by nemali byť iba o odovzdávaní poznatkov. V každej príručke typu Úvod do pedagogiky, Základy pedagogiky a pod. sa dočítame, že okrem odovzdávania poznatkov musíme formovať aj morálno-voľnú zložku charakteru. Musíme učiť dobrú. Vieme to ale? Ide to vôbec? Existuje na to nejaká metóda? Čo k tomu povedali veľkí vychovávatelia pred nami – Sokrates, Komenský, Rousseau a iní?