Kniha sa zaoberá veľmi konkrétnymi, čiastkovými motívmi, ktoré vyzerajú ako samozrejmosti, ktorým nie je potrebné venovať žiadnu zvláštnu pozornosť, nieto ešte teoretickú reflexiu. Prečo sa zamestnávať tým, akú úlohu hrá vo vizuálnej kultúre dym, guma alebo stolička?
Ukazuje sa, že aj z rozboru zdanlivej ničotnosti možno vyvodiť všeobecné a principiálne závery (a za toto povznášajúce a zábavné poznanie autor ďakuje hlavne Erasmu Rotterdamskému a jeho Chvále bláznivosti). Knižka chce naznačiť, že si jednotlivosť, samozrejmosť a „banality“ v (nielen) vizuálnej kultúre príliš málo všímame, aj keď sme nimi úplne obklopení ako Jonáš veľrybou.
Eseje sa zaoberajú rôznymi aspektmi masovej vizuálnej kultúry v jej prekrývaní a krížení s tradíciami výtvarnej tvorby as ďalšími diskurzmi myslenia, komunikácie a reprezentácie. Každá esej tvorí križovatku, rázcestí, na ktorom sa schádzajú nesúrodí účastníci stretnutia, aby tu rokovali a zo svojich uhlov pohľadu analyzovali čiastkové jednotlivosti. Tieto konkrétne javy sú vždy určitým „pars pre toto“, vylúpnutým z prchavého prúdu digitálnych, pouličných a masmediálnych skúseností. Fenomény každodenné, "nedôležité" vizuálne skúsenosti hlavne nie je potrebné podrobovať kritickému hodnoteniu, ale predovšetkým si ich musíme vôbec všímať ako "sveta, v ktorom žijeme" (ako by povedal Jindřich Chalupecký).