Koláž rozhovorov, fotografií, listov i spomienok na Bohumila Hrabala a Jiřího Kolářa je nielen mozaikou humoru a poetických obrazov, ale aj galériou toho, čo sa v domácom aj exilovom kultúrnom priestore v minulom storočí odohrávalo. Kniha zábavným spôsobom naznačuje zrejmé príbuzenstvo vizuálnej a verbálnej poézie oboch básnikov. Ich priestorom bez hraníc tak prechádzajú Miloš Forman aj Jiří Menzel, Pavel Tigrid aj Joska Skalník, Meda Mládková a Jiří Stivín, Henrich Chalupecký a Jozef Hiršal, Václav Havel aj Jiří Mucha a mnohí ďalší. Všetko začalo v apríli 1989 cestou Bohumila Hrabala do Spojených štátov amerických, kam ho pozvala bohemistka April Gifford, jeho posledná múza Apríla. Počas série autorských čítaní na amerických univerzitách sa Hrabal v Chicagu stretol s manželmi Kynčlovými a radom ich priateľov z československých exulantských kruhov. Tam niekde sa zrodil nápad natočiť dokument o Hrabalovom pobyte v USA a spojiť ho s pripravovaným filmom o Jiřím Kolářovi, spoločnom intímnom priateľovi Hrabala i Kynčlových, žijúcom vtedy v parížskom exile. Práce na filme sa dali do pohybu. Hýbali sa však aj dejiny, počas nakrúcania došlo v Prahe k novembrovej revolúcii, k prelomu časov, kedy sa otvorili hranice. Svet bol zrazu zase na nejaký čas krajší. Aj preto môžeme v závere knihy čítať z autorovho listu o pražskom premietaní kolárovského filmu tieto kúzelné a vtedy nádejeplné vety: „Zišli sme sa v Mánese a pán prezident kvôli tomu skrátil o celé popoludnie svoju návštevu Sovietskeho zväzu, kde bol zrušiť Varšavský pakt. Keď prišiel s pani Olgou do salónika, Jirka Stivín pohotovo zahral na píšťalu slávnostné fanfáry z Libuše. Prišli všetci, ktorí nám pri nakrúcaní pomáhali, a tak som im ako poďakovanie rozdal faksimile toho zborníka Život je všade, ktorý pre tú príležitosť zviazal Ján Sobota v Texase a do ktorého pán Kolář každému vyrobil krásnu muchláž Prahy k pocte slávneho proroctva Komenského. Zdalo sa mi, že sa im všetkým video páčilo, len sa všetci divili, že už nie sú takí mladíci, ako si mysleli…“