Ak sa historici pri hodnotení osobnosti Emanuela Arnošta z Valdštejna, šiesteho biskupa litoměřického, na niečom zhodnú, potom zrejme na fakte, že tento muž vynikal vzdelaním a že jeho charakteristickú vlastnosť predstavovala ustavičná túžba po poznaní, pričom ale on sám zostával skúpy. . Výstava v Severočeskej galérii výtvarného umenia v Litoměřiciach a jej sprievodná publikácia ukazujú, aká zložitá a rozporuplná bola doba, v ktorej Valdštejn žil a pôsobil a aké kládla nároky na katolícku cirkev, ktorá si zložito hľadala svoje miesto vo svete, ktorý sa na miesto Boha postaviť najprv občana a potom národ. Ako rozporná postava sa môže javiť aj Valdštejn sám. Jeho duchovné zrenie sa odohrávalo v duchu hlbokej a nepochybujúcej barokovej zbožnosti, on sám však v zrelom veku čulo spolupracoval s josefinistami a slobodomurármi. Bol aristokrat, člen jedného z najstarších a najvýznamnejších českých šľachtických rodov, ale našiel cestu k ľuďom neurodeným, horujúcim pre odstránenie stavovských privilégií ako prežitku stredoveku. A konečne, bol to katolícky biskup, ktorý vo svojej knižnici s vášňou náruživého bibliofila zhromažďoval (a nepochybne aj čítal) nielen klasické knihy z nekatolíckeho humanistického prostredia, ale tiež autormi cirkví prenasledované a po stáročia zakazované. Litoměřický biskup vskutku neplytval slovami a svoje vlastné názory a postoje, k nevôli súčasných historikov, nezveroval ani papieru, ani ušiam dôverníkov. Akoby svojich súčasníkov i neskorších bádateľov vedome odkazoval predovšetkým k onej vete, ktorú si už v mladosti zvolil za svoju devízu a ktorú dodnes môžeme čítať na prídestí kníh z jeho knižnice: „Unica spes nostra Deus est“, Boh je našou jedinou nádejou. Týchto päť slov predstavuje základný kľúč k pochopeniu Valdštejnovej osobnosti. Jeho doba bola v mnohom podobná tej našej, lebo aj ona ponúkala na trhu namiesto Boha rôzne podivné bôžičky. Biskup Valdštejn sa snažil spoznať a pochopiť všetko, čo osvietenstvo prinášalo. Vnútorná viera, hlboká vzdelanosť a zodpovednosť voči tradíciám rodu a krajiny ho pritom spoľahlivo ochránili od všetkých krajností. Do dejín vstúpil ako duchovný pastier, ktorý pomohol svojej cirkvi dôstojne prijať výzvy prevratné a voči kresťanstvu nie vždy ústretovej doby. Predovšetkým v tom spočíva jeho význam aj pre súčasnosť.