O básnickej tvorbe Ivana Achera, ktorá vznikala predovšetkým v deväťdesiatych rokoch minulého storočia, sa vie pomerne málo. Svoje texty tvoril stranou kultúrneho ruchu, výhradne z vnútornej nutnosti, ako odtlačok prostredia, ktoré ho formovalo a formuje dodnes. Všetky básne spoločne rozvíjajú pomerne zovretý jazykový priestor, mnohé sa tu nabaľuje a variuje: hemží sa to tu sliepkami, vemenami, dedinskými postavičkami, zvieracími kostričkami a mŕtvolkami, mäsom, perím ale aj biblickými motívmi. Celý tento hravý aj temný kozmos sa živí českým, nemeckým i poľským živlom, prízračnou severočeskou krajinou, miestom jazykového trojmedzia, v ktorom rezonujú dramatické pohyby minulosti aj súčasný odležaný bordel. Kadiaľ do tejto krajiny čitateľ vkročí a kam v nej dôjde, čoho sa zachytí a na čom zostane prekvapene visieť, to zostáva úplne na ňom. Bližšie návody na použitie ani jasné spoločenské postoje sa nekonajú. Ako si s tým všetkým poradíme, je iba na nás - nuž: "Nate tumáte!"