Kniha predstavuje výsledky široko koncipovaného vedeckého výskumu, ktorý bol v súvislosti s výročím začiatku 1. svetovej vojny realizovaný nielen v strednej Európe, ale aj v Gruzínsku, Škandinávii alebo pobaltských krajinách. Ukazuje premeny nacionalistickej rétoriky v politických a estetických diskurzoch v súvislostiach so zmenou mapy Európy v roku 1918 a vznikom nových štátov. Z rôznych pohľadov kniha sleduje, akými spôsobmi bol povojnový moderný vizuálny jazyk šírený mimo tradičných centier a akú úlohu pritom zohrala medzinárodná avantgardná sieť, cirkulácia moderných časopisov a ďalšie aspekty. Zásadným vedeckým prínosom je narušenie tradičnej predstavy, vytvorené v západnom diskurze dejín umenia a založené na čiernobielom rozdelení na národnú, oficiálnu ideológiu mladých štátov a medzinárodné utopické programy sveta "bez hraníc". Autori knihy na rôznych príkladoch presvedčivo ukazujú, že umelci, poháňaní vlasteneckým étosom, často nasledovali obe myšlienky paralelne alebo v rôznych fázach ich života. Návraty k národne koncipovaným programom v krajinách, ktoré vyvstali na troskách Rakúsko-Uhorskej monarchie, sú inovatívne interpretované ako efektívne stratégie preferujúce nejednoznačné umelecké prejavy, usilujúce sa uplatniť sa v každodennom živote a zodpovedajúce špecifickým sociálno-ekonomickým potrebám dotyčných štátov. Predstavením "neznámeho" umenia a umeleckých manifestov zo susedných krajín publikácia otvára nové obzory a nabáda ďalších bádateľov k rekonštruovaniu vlastnej i globálnej kultúrnej histórie v horizontálnej perspektíve, bez nacionalistických prístupov.