V poradí tretia básnická zbierka olomouckého literárneho teoretika, beletristu a prekladateľa Františka Všetičky (1932) osobitým spôsobom oživuje formu básnickej nóny, strofy vlastnia najmä talianskej renesančnej poézii, zloženej z deviatich veršov v päťstopovom jambe. Niektoré z Všetičkových nón sú zasvätené jeho básnickým kolegom Petrovi Bezručovi, Jiřímu Mahenovi, Františkovi Halasovi, Jozefovi Kainarovi a iné. Iné sa vzťahujú k rodnej Olomouci, k Brnu, k reflexii krakovského divadla, k tzv. impresívne alebo existenciálne ladené. Autor doslova Jiří Poláček charakterizuje básnika ako typického homo ludens, tvorcu hravého a vynaliezavého, s obľubou sa vracajúceho k polozabudnutým alebo dnes málo frekventovaným básnickým formám.