V poradí desiata básnická zbierka Františka Dryjeho predstavuje v celku jeho diela odlišnú poetickú polohu: popri textoch prvej časti, tradične uplatňujúcich popri intímne lyrických evokáciách agresívne a kritické polohy básnickej imaginácie, rozsiahlejší druhý oddiel obsahuje výrazovo úsporné, tematicky vyostrené spomienkových stôp a vecných konštelácií. Osobité varianty básnického uchopenia každodennosti tak zlučujú postupy surrealistickej tvorivej interpretácie a imaginatívneho civilizmu. Táto poetická línia je potom v tretej časti plynule rozvinutá do tvaru intímnej lyrickej elegie.