Výrečnosť veršov novej básnickej zbierky Jany Štroblovej určuje závažnosť tém, prežívaných v širokej – v zásade dvojpólovej amplitúde. Odtiaľ tiež rastie vnútorná dynamika a dramatickosť jej poézie. Hovorí o potrebe transendencie (viery), avšak táto potreba je neustále sklamávaná: odtiaľ rúhavý podtón niektorých veršov. Minulosť sa postupom času rúca, svet stráca na farebnosti, krajiny sa premieňajú na kulisy a odchádzajúci priatelia sú siluety pretrhávajúce plátno. Ale pritom práve tieto nostalgické evokácie garantujú neustálu prítomnosť minulého času a diachrónnu jednotu našich životov. Z niektorých veršov znie únava, ale z iných nepominuteľná schonosť úžasu a túžba "byť naozaj". Citovým podložím veršov je hrdosť aj pokora. Jána Štroblová si je drásavo vedomá krehkosti a vratkosti básnickej reči, napriek tomu však naďalej verí v jej nezastupiteľnosť.