V deň, keď Abram s matkou dorazili do tábora smrti v Osvienčime, obaja vedeli, že ju nič ďalšie nečaká. Počas ich poslednej spoločnej chvíle matka naliehala na svojho devätnásťročného syna: "Abrame, urob všetko, čo je v ľudských silách, aby si prežil, a povedz ľuďom, čo sa tu stalo." Následne ju odviedli do plynovej komory, kde ju zavraždili. Do tohto momentu toho Abram už vytrpel a prežil veľa, ale vďaka silnej nádeji, z ktorej chvíľami zostala iba obyčajná iskra, prežil. Po oslobodení sa Abram ocitol v Belgicku, kde sa zoznámil so svojou životnou láskou - ďalší preživší z Osvienčimu menom Cesia. Mladý pár sa vydal do Austrálie, kde sa iskra ich nádeje rozžiarila ako slnko a zaplavila svetlom všetko, čoho sa dotkli, aj každého v ich okolí. Abram na posledné slová svojej matky nikdy nezabudol. Niesol ich v sebe bez zášti a vždy s nadhľadom. Aby si uctili pamiatku všetkých obetí, Abram s Céziou sa počas svojho sedemdesiatpäťročného manželstva neprestali venovať osvete o holokauste a vychutnávaní života plnými dúškami.