Štyri autobiografické prózy Ljudmily Petruševskej ukazujú drsný obraz dospievania v Rusku počas druhej svetovej vojny a tesne po nej. Hrdinka poviedok, zanedbávané dievčatko, sa pretĺka svetom, v ktorom vládne hrubá sila a zákon svorky, nemá skutočný domov a túži po mamičke, ktorá ju opustila kvôli štúdiu v ďalekej Moskve. Strasti a útrapy, ktorými prechádzajú, sa premietajú na pozadí veľkých dejín. Fyzická likvidácia "nepriateľov štátu" počas Veľkého teroru, pri ktorom bola zatknutá a popravená značná časť jej rodiny, vojnové zmätky, hladomor, žobranie, katastrofálny nedostatok bytov, bezprizorná toľka, ale aj neuhasiteľná túžba po slobode - to všetko je realitou dievčina detstva. Dospelý hlas autorkiných spomienok pritom prestupuje detská imaginácia a nepriazeň osudu sa v jej rozprávaní stretáva s ľahkou iróniou. Triezvo písané poviedky bez akejkoľvek sebaľútosti prostredkujú nevšedne krehký a čistý pohľad na nemilosrdnú dobu.

Anglická verzia najdlhšieho textu tejto knihy, Dievčatko z hotela Metropol, bola v roku 2017 nominovaná na National Book Critics Circle Award v kategórii autobiografia.