Spomienky Edwarda Saida politológa, historika, novinárov a spisovateľa (1. 11. 1935 Jeruzalem - 25. 9. 2003 New York) popisujú detstvo a mladosť v medzitým zmiznutom arabskom svete. S autentickým pocitom osamelosti a vyradenosti líči, ako navštevoval britské a americké školy v Káhire, kde bol Edward, Arab narodený v palestínskom Jeruzaleme spolužiakmi vnímaný ako cudzinec, a nedokázal medzi nich zapadnúť. Frustrácia a vnútorná neistota sú Saidove dominantné pocity, ktoré ho sprevádzajú nielen pri pobyte v Jeruzaleme, Káhire, New Yorku a palestínskom Dhúre, ale aj v značne uzavretej rodine. Tam vládne patriarchálny otec a emocionálne nevyrovnaná matka a rodičia nevedomky ambivalentné vzťahy vo vnútri rodiny aj medzi Edwardom a vonkajším svetom ešte umocňujú. Saidovo povedomie vylúčenosti a nepatričnosti má však svoj zdroj najmä v inakosti, spôsobenej jeho príslušnosťou k palestínskemu etniku av pocite historickej krivdy spáchanej na Palestinci.