Karel Havlíček (1821-1856), dodnes symbol českého novinárstva, prežil rovnako ako mnohí jeho rovesníci zásadný životný zlom v čase revolúcie roku 1848, hoci s jeho žurnalistickým dielom prichádza do českej spoločnosti "nový svet" už v polovici štyridsiatych rokov 19. kedy sa ujal redakcie Pražských novín. Publicistika získavala v tom čase vo verejnom priestore zásadný význam. V rámci projektu skúmajúceho publicistiku a korešpondenciu Karola Havlíčka sa tím riešiteľov a prizvaných autorov venuje v tejto kolektívnej monografii Havlíčkovej novinárskej tvorbe, jej dobovému kontextu a jej ohlasu. Prvá časť publikácie najprv sleduje Havlíčkovu redakčnú prax (úpravy čitateľských listov zaslaných na vytlačenie, stratégie získavania a udržiavania autorov), potom sa zameriava na stvárnenie dobovej cirkevnej problematiky na stránkach Národných novín a nakoniec predstavuje publicistickú tvorbu dvoch Havlíčkových súčasníkov, a vzťah nimi redigovaných periodík k novinám Havlíčkovým. Druhá časť sa sústreďuje na konkrétne polemiky s Havlíčkovou publicistikou vedené v dobovom krakovskom denníku Jutrzenka. Potom podáva komplexnú správu o reflexii Havlíčkovho diela a jeho osobnosti v prostredí troch menších národne sa emancipujúcich spoločenstiev: u Slovincov, Lužických Srbov a Fínov; vo všetkých prípadoch pritom pokrýva obdobie od polovice 19. až po prvé dekády 20. storočia. Havlíčkova publicistika, vychádzajúca z predstavy novín ako svedomia vlasti, predstavuje stále aktuálnu reflexiu zistenej doby aj nadčasovú výzvu k demokratickým občianskym postojom.