Dvojica Bondyho pôvodne samostatných prác, ktoré však boli napísané v časovej následnosti, v rokoch 1982 a 1983, vyšli samostatne niekoľkokrát v samizdate a obe potom ešte v 80. rokoch aj tlačou na stránkach Tigridovho exilového časopisu Svedectvo. Próza Nový vek patrí do radu Bondyho kvázihistorických noviel a poviedok, spoločne napr. s Mníškom (1975), Gottschalkom (1988), Hattonom (1991) či Severinom (1995): na pôdoryse faktografie o židovskej šabatiánskej here. zo svojich podobenstiev o (ne)možnosti spoločenskej zmeny, o nádeji ao viere. Nepovedka je pomerne rozsiahly prozaický text, v ktorom sa veľmi zábavne miešajú prvky science-fiction, antiutópie a filozofického traktátu; konkrétnu, ale aj trochu autokarikatúrnu podobu tu získava Bondyho filozofický postulát vytvorenia „artificiálnych bytostí“ budúcnosti. Obe dve prózy vychádzajú knižne druhýkrát, ale prvýkrát v textovo revidovanej podobe, ktorá je výsledkom editorovej práce so všetkými doterajšími, teda aj samizdatovými vydaniami a taktiež s rukopismi.