Predmetom záujmu Bohuslava Chrobáka v eseji O pochabosti života i smrti je fenomén úmyselnej smrti alebo samovraždy. Autora zaujíma ako fenomén samotný, jeho história, tak aj vývoj názorov naň. Svojim typickým, nekompromisným a čítavým štýlom postupne v štyroch kapitolách skúma samovraždu z pohľadu psychologického, eticko-náboženského, filozofického, sociologického či právneho. Pritom, ako uvádza Henrich Štyrský, pri myslení a tvorbe vedie Chrobáka jeho "odvaha domyslieť všetko do konca, odvaha pretrhnúť spoločenské predsudky, nebáti sa brutality ani cynizmu, lebo len úplne slobodný, nespútaný intelekt je schopný preniknúť do najzaujímavejších". a preto platí, že "podstatným rysom Chrobákovej kritiky úmyselnej smrti je úplná nezaujatosť myslenia, úplná sloboda rozumu, nezastavujúceho sa pred žiadnymi mravnými dogmami". Na základe takéhoto prístupu dochádza Chrobák k mnohým logickým, avšak odvážnym a na vtedajšiu dobu príliš provokatívnym záverom - dôkazom buď súdne zabavenie knihy, prebehnuvšie krátko po jej vydaní v roku 1936, ktoré zistilo, že esej "verejne podnecuje k zločinu".