Ohliadať sa dá rôznym spôsobom: s láskou, úzkosťou, výčitkami, s radosťou, so sekerou cez rameno – ako kto, ako kedy, ako prečo. U Petra Švácha existuje istota, že jeho obzeranie bude citlivé, ohľaduplné, chápajúce, vždy sa usilujúce o to, aby aj napriek zatiahnutej oblohe bolo vidieť kus krajiny, nejakú ľudskú stopu, aspoň svetielko v tej chalupe na protiľahlej stráni.
Nepatrí medzi tých, ktorí predvádzajú svoje boliestky, svoje krásne tajomstvá, svoju neopakovateľnosť. Uvedomuje si šrámy a omyly svoje aj šrámy a omyly osudu, ktorá nám visí na krku. A vie to pomenovať. Tu sa stretli: Petr Švácha – básnik, Eva Hubatová – výtvarníčka. On vie pomenovať bezmála nepomenovateľné či aspoň vydať tiché, plaché svedectvo o existencii doposiaľ neobjavenej planéty v nás a ona, ktorá počuje, cíti, vníma a svojou výtvarnou technikou fotoinformelu vystihuje presne to, čo bolo naznačené, aby čitateľ či poslucháč s autorom spolupracoval. Aby pochopil. Peter Švácha hovorí: Pod knihou je vždy podpis – niekedy je to podpis diabla. Nie, táto kniha podpis diabla nemá, nejde o rozdieranie rán, ide o to, aby nás neopustila ľudská dôstojnosť, aj keď - aj keď - Tiká to v ňom ako hodinový stroj: Čo potom, čo ďalej? Chvíľami zatrne, ako slovo dokáže nami zacloumať.
Napriek tomu sa cítim nad tými riadkami dobre. Je to knižka pre tých, ktorým ešte srdce neokoralo, kto vie čítať, kto sa vie pozerať. (z doslova Karly Erbovej)