Milena Slavická sa vo svojej tretej prozaickej knihe (po Poviedkach jamrtálskych a Hagiboru) rozhodla v siedmich poviedkach pozrieť na témy slávnych románov mužských autorov s hlavnými mužskými hrdinami akoby z boku, pohľadom vedľajších, "nevýznamných" ženských postáv. A tak tie isté problémy môžeme sledovať "neprivilegovanými" očami. Môžu sa javiť v inej veľkosti, s inou hĺbkou, v inom význame. Písanie Mileny Slavickej je neobyčajne zrelé. Zdroje svojich poviedok si vyhliadla v dielach významných prozaikov - Franza Kafku, Samuela Becketta, Henryho Millera, Milana Kunderu, Thomasa Bernharda, Torgnyho Lindgrena a Michela Houellebecqa. Jej apokryfné texty prikladajú k dielam spomínaných autorov ďalšiu vrstvu a snažia sa okrem iného zistiť, ako ďaleko sa môže líšiť ženský a mužský pohľad na tú istú látku.