Lekárka, zdravotná sestra, ošetrovateľka, sanitár, ale aj vizážistka, huslistka, predčitateľka... Tieto osoby si v útrobách nemocnice jedna po druhej berú slovo, aby rozprávali o svojich zážitkoch s pacientmi a ich príbuznými, ktorí zanechali stopu v ich vnútri, o jemných putoch , ktoré s nimi nadviazali, o ťažkých rozhodnutiach, ktoré museli urobiť. Jemnými ťahmi líči svoj každodenný život zasvätený starostlivosti o telo i dušu tých, ktorí sú ich zverenci na jednotke odlišné od všetkých ostatných. Ide totiž o oddelenie paliatívnej starostlivosti: chorí sa tu neliečia, a tí, ktorí sa o nich starajú, by sa vo vzťahu k nim mali snažiť nájsť nie profesijný odstup, ale optimálny prístup. Ich povolanie je výnimočné: uľavujú tým, ktorí odchádzajú, utešujú tých, čo tu po nich zostanú. Hoci sa Eduardo Berti tesne dotýka smrti, príkladne triezvym spôsobom sa mu darí vystihnúť podstatu života. A týmto citlivo napísaným textom vzdávajúcim hold zdravotným pracovníkom utvára veľkolepý portrét o povahe človeka.