Poviedková knižka "Pamäte pankáčovho dedka" sú príbehy na pomedzí memoárov z autorovho života. Zážitky z mladosti sa v našich mysliach najviac uchovávajú a sitom času z nich odstránime všetko "burinné" a zostáva len príjemné spomínanie na mladosť.
Ako k čitateľom prihovárali Zvonokosy z francúzskeho prostredia, tak v tejto knižke sa dostávame trochu viac na juh. A v „obyčajných“ príbehoch vidieckych ľudí zisťujeme, že život je všade nielen o dvoch kôrkach, ako hovorí okrídlené príslovie, ale že aj charaktery, vzťahy a osudy ľudí sú všade rovnaké, len niekde slnko nad hlavou páli viac a inde menej.
Tento súbor príbehov vznikol v rokoch 1984-86. Jednotlivé udalosti sú spojené rámcom falošného rozprávača (a zároveň jednej z vedúcich postáv väčšiny príbehov), ktorým je zosnulý don Atilano. Ten má až po smrti čas v nebi zapísať príbehy, ktoré zažil on, jeho rodina či celá dedina a ktoré za života útržkovito rozprával svojmu malému vnukovi, teraz dospievajúcemu pankáčovi Gerardovi.
Zo záhrobia mu ich posiela po zosnulom inom pankáči, ktorý z nebeskej nudy prijal podobu zombie, aby sa mohol navracať na zemi. Vnuk Gerardo zasvätí do tajomných príbehov svojho stredoškolského profesora (autora knihy) a sprostredkuje odovzdanie deduškových textov. Ten je potom, čo sa spamätá zo šoku po stretnutí so zombiom, ponúkne vydavateľovi na vytlačenie.
Tým sa dozvedajú španielski čitatelia, nielen z rodnej dediny dona Atilana, zabudnuté či aj utajené príbehy svojich predkov.
Výborný preklad Miloslava Uličného prezrádza istú prekladateľovu spriaznenosť s textom, prostredím, o ktorom rozpráva, aj autorom. Môže to byť dané skutočnosťou, že sa s Ezequíasom Blancom osobne pozná, že pozná jeho kraj, kde sa jeho poviedky odohrávajú, a že sám pochádza z vidieka, hoci moravského.