Próza súčasnej ruskej básničky a esejistky Marii Stepanovovej s účtujúcim názvom Pamiatke pamäti reaguje na posadnutosť dneška minulosťou. Aj autorka sa k nej obracia, aby ju dôkladne preskúmala a vysporiadala sa s ňou. Vo svojom románe predstavuje príbeh vlastnej, zdanlivo obyčajnej ruskej, respektíve sovietskej rodiny so židovskými a ukrajinskými koreňmi, ktorej príslušníci akoby boli len ľahostajnými štatistami búrlivých dejín dvadsiateho storočia – revolúciou, čistiek i vojen, ktoré sú neodbytným pozadím ich všedných životov. Listy, denníky, fotografie z domáceho archívu Stepanovová citlivo kombinuje s rozprávaním o sebe a svojej dlhej ceste za osudy mŕtvych predkov. A predsa to nie je jedna z toho množstva knihy, keď autor jazdí po svete a hľadá svoje korene, hoci to o nej sama v texte ironicky vyhlási. Osobné línie sa na stránkach románu kĺbia s eseisticky ladenými kapitolami o spisovateľoch Osipu Mandelštamovi a WG Sebaldovi, fotografoch Rafaelovi Goldchainovi a Francesce Woodmanovej, výtvarníkoch Charlotte Salomonovej a Josephovi Cornellovi a mnohých ďalších. Všetky ich spája autorkina snaha dobrať sa toho, čo je to pamäť v epoche postpamäte a ako je minulosť prítomná v našej súčasnosti, ktorá si je až príliš sebavedome istá, že minulosť plne ovláda. Román Márii Stepanovovej nie je zďaleka len súkromným pomníkom rodinnej pamäte, je to predovšetkým naliehavý pokus zbaviť sa príliš nutkavej potreby obzerať sa večne späť. Kniha bola zaradená do užšieho výberu medzinárodnej Booker Prize 2021.