Pernambuco znie ako zaklínadlo. Krajina z dávneho detského čítania, ďaleká a znepokojujúca. Keď sa to slovo rozkmitá, začujeme napríklad Nabucco, trabuko… V dyme cigary sa zjavujú siluety z vyblednutých fotografií, prebleskujú príbehy. Alebo to snáď nie je dym? V očiach páli veľkojemný piesok: Ó Fato! Ó Morgano! Básnická zbierka rastie z hĺbky Wernischovej obraznosti a jeho svet sa pred vnútorným zrakom premieňa: tragické sa stáva groteskným a naopak, prelud bolestnou spomienkou a naopak… Tento pohyb je neustály. Dobrodružstvo čítania je zdá sa nevyčerpateľné: Pozerám sa na kotviace lode. Na zadku jeden z nich čítam meno, ktoré sa mi páči: Pernambuco. Zahadzujem lampión a idem sa porozprávať s kapitánom. O chvíľu som v podpalubí a hádžem do kotla uhlie. Tak teda Pernambuco! Ráno vyplávame do Recife.

Kniha získala cenu Magnesia Litera 2019 - Moleskine Litera za poéziu