Mojmír Grygar v esejistickej štúdii o Picassovom maliarskom a výtvarnom diele polemizuje s autormi, ktorí do tej miery zdôrazňujú premenlivé peripetie jeho životopisu, že im podriaďujú aj vznik a premeny maliarovho mnohotvárneho diela. Autor prechádza od rozboru štruktúrnych a slohových zvláštností jednotlivých fáz Picassovho diela k vystihnutiu jeho vývojových premien. Picassove paradoxy spočívajú v prítomnosti protikladných síl, ktoré sťažujú jednoduchú charakteristiku jeho tvorby. Picasso v priebehu bezmála osemdesiatich rokov striedal citové a racionálne prístupy, intímne a monumentálne témy, štylizované aj deštruktívne premeny tvarov anorganického a organického sveta. Svoju tvorbu neohraničil v rámci jedného slohu, tematiky alebo žánru, tvorivé postupy menil a striedal skôr podľa princípu rozporu a popretia ako postupného rozvíjania. V jeho tvorivom naturele prevláda nadvláda agresívnej aktivity (šamanstva) nad pozitívnou vyváženosťou estetického zreteľa. Autor polemizuje s popisným biografizmom, ale osobné a spoločenské okolnosti maliarovho života dopĺňa cennými postrehmi sociologické a psychologické charakteristiky. Tiež pasáže venované medzinárodnému kontextu Picassovho diela prinášajú nové poznatky; týka sa to najmä jeho vplyvu na ruskú avantgardu. Grygar odmieta interpretovať Picassovu tvorivú dráhu podľa biologického princípu rastu a pádu; dokladá to jeho pozitívne hodnotenie záverečnej fázy maliarovej tvorby, ktorú svojho času odmietli aj jeho verní stúpenci.