Život bavorského rodáka Hansa Franka, jedného z desiatich vojnových zločincov zavesených v Norimbergu v roku 1946, človeka, ktorý pred smrťou konvertoval ku katolicizmu, nepriťahoval takú veľkú pozornosť ako život ostatných nacistických vodcov. V mnohých ohľadoch si však pozornosť zaslúži viac ako tí druhí, pretože jeho život alarmujúcim spôsobom symbolizuje pyšné a vizionárske ambície Nemecka výstižnejšie ako život kohokoľvek iného. Hans Frank bol intelektuál najvyššieho kalibru: „Či nevidí hrôzu tejto tragédie v rámci celých ľudských dejín,“ zveril sa svojmu spoluobžalovanému v Norimbergu, „a neuvedomujú si, že sme symboly zla, ktoré Boh zmetie?“ Ku koncu bol Hans Frank presvedčený, že sa stal hlavným – a možno exemplárnym – symbolom zla. Jeho výčitky svedomia, pocit viny, sebaľútosť, ale aj ješitnosť nepoznali medzí a jeho arogancia súperila s pokáním. V psychologicky majstrovskej analýze prirovnáva autor Adolfa Hitlera k Mefistofelovi a Hansa Franka k doktorovi Faustovi, pretože životné osudy tohto prominentného nacista akoby verne kopírovali príbeh o Faustovi.