Rozhovor Jakuba Šloufa s Petrom Millerom, novembrovým vodcom priemyselných robotníkov Osud Petra Millera je v mnohých ohľadoch symbolický pre celú Zamatovú revolúciu. Viac ako tridsať rokov Miller pracoval na robotníckych pozíciách, okrem krátkeho obdobia roku 1968 sa nezaujímal o politické dianie a normalizácia mu ako robotníkovi ČKD naopak umožnila značný spoločenský a materiálny vzostup. Napriek tomu sa v novembri 1989 doslova zo dňa na deň odhodlal postaviť do čela štrajkového hnutia, ktoré potom do značnej miery rozhodlo o výsledku revolúcie. Prišiel priamo od nákovy, a napriek tomu sa stal kľúčovým spolupracovníkom Václava Havla pri rokovaniach s vedúcimi predstaviteľmi KSČ o odovzdaní moci. Už na začiatku decembra 1989 potom bez akejkoľvek prípravy prevzal funkciu federálneho ministra práce a sociálnych vecí. Jeho rozprávanie názorne ukazuje, ako sa najvýznamnejších pozícií v štáte počas revolúcie ujímali osoby, ktoré neboli (az logiky veci ani nemohli byť) pripravené na zabezpečovanie prebiehajúcich zásadných ekonomických a sociálnych reforiem. Noví ministri boli pritom bytostne závislí na doterajšom odbornom personále úradov zdedenom po predchádzajúcom režime. Millerovo ministerstvo zaviedlo základné piliere sociálneho zabezpečenia nevyhnutného v novom trhovom prostredí (napr. minimálnu mzdu). Miller bol jedným z protihráčov Václava Klausa v oblasti hospodárskej politiky. V roku 1993 potom spoločne s Milošom Zemanom kandidoval na post predsedu ČSSD, so Zemanom sa však vzápätí rozišiel v zlom. Následne Miller využil svoje kontakty z vlády a pôsobil ako riaditeľ odboru ľudských zdrojov vtedajších najväčších českých koncernov Chemapol Group a ČEZ. Aj v tomto smere možno Millerov osud považovať za veľmi symbolický pre pochopenie prepojenia politiky a biznisu v 90. rokoch. Rozhovor rovnomerne pokrýva celé obdobie doterajšieho Millerovho života.