Jan Čep (1902–1974), ktorého Šalda nazval „básnikom ranného zraku“, patrí k výrazným českým prozaikom dvadsiateho storočia. Jeho odchod do exilu po februári 1948 a spirituálna orientácia jeho tvorby spôsobili, že v čase komunistického režimu bolo Čepovo dielo umlčované. Niekoľkozväzkové vydanie autorových próz a esejí, pripravené Bedřichom Fučíkom a Mojmírom Trávníčkom, tak mohlo byť zverejnené len v samizdate a knižnej podoby sa dočkalo až po roku 1989. Česká knihovna prináša Čepovej kratšie prózy zo všetkých období jeho tvorby, od kniž dvadsiatych rokov až po exilové Cigánov. Poviedky sa často zameriavajú k medzným situáciám v živote zdanlivo bežných vidieckych ľudí. Sú však vzdialené popisnému realizmu, využívajú skratky, jemné náznaky a mieria k duchovnému rozmeru bytia. Výber a komentár Tomáš Kubíček, príprava textu Mária Havránková.