V knižke veršov Prázdniny s Henrim vydáva Lýdia Romanská druhý diel svojho zámeru podať český dôkaz o platnosti názoru vynikajúceho francúzskeho estetika a literárneho teoretika (1865-1933) Henriho Bremonda, autora knižného eseje Čistá poesie, k českému FX Šalda. Bremond podľa Šaldy cíti rýdzu poéziu, blízku modlitbe, "ako skutočnú moc elementárnu, ako výsostnú silu a hodnotu životnú". Romanská sa s rešpektom poddáva svojmu obdivu k "čistej poézii" v Bremondovom poňatí a vo veršoch s prostými názvami Spínač, Marhule, Búrka, Špenát, Nádražie atď. dôsledne prijíma Bremondov imperatív. Výsledkom je tajomstvo menom poézie, tajomstvo, o ktoré sa neusiluje, ktoré vzniká, je, lebo báseň nič nevysvetľuje ani neučí, nechce byť pochopená v zmysle logiky, chce celkom jednoducho byť v súzvuku a rytme, tajomná nevysloviteľným príbehom, vlastným algoritmom krásy… Básnik hovorí, že napísala knihu „osamote, v jednom prostredí, v jednom rozpoložení, v krátkom časovom úseku“, preto je knižka „jedného ducha, vzťahom k realite homogénna, výstavbou básní osobitá“.