Raz som jednu z mojich minulých knižiek zazrel na opustenej lavičke v parku. Nikto sa k nej nemal a navyše husto pršalo. Stál som pod dáždnikom a pozoroval skazu mojej snahy o čitateľovu priazeň. Písmená sa rozmáčali a knižka sa rozkazovala, ako keby to bol môj vlastný osud. Potom mi došlo, že sa hovorí: „Do tretice všetkého dobrého.“ Avšak tiež niekedy: „Trikrát a dosť!“ V každom prípade, je tu môj tretí pokus zaujať čitateľov ďalšími jedenástimi príbehmi. A keby mali opäť skončiť niekde pohodené v daždi, tak si aspoň vopred vystrihnite obrázky od Víta Haderku, pretože tie o všetkých tých príbehoch vypovedajú oveľa lepšie, než všetky moje písmenká.