Šiesta básnická zbierka Zdeňka Volfa zaujme texty, ktorých "sila spočíva v skutočnej osobnej výpovedi, namnoho až spovedi, ktorá so sebou prináša nezvyčajnú otvorenosť" (Peter Hruška). Volf sa prejavuje ako dedič transcendentálnej expresivity autorov typu Vladimíra Holana, Bohuslava Reynka či Jakuba Demla. Dramatickým dejom jeho textov, hlboko predchnutých vierou, je ale skôr „zlyhávanie, stretnutie sa s vlastnou i cudzou nedokonalosťou, slabosťou, ´neobejmuteľnosťou´ sveta, ktorý je vždy znovu a znovu potrebné premýšľať aj preciťovať na samej hranici ľudského vypätia. Čitateľ dostáva do rúk. poéziu, ktorá strháva neobvykle poctivým pokusom sformulovať v sebe hlbokú (a vždy iste problematickú) empatiu k svetu".