Alain Finkielkraut bol zvolený do Francúzskej akadémie do kresla číslo 21, ktoré sa uvoľnilo smrťou Féliciena Marceaua, a stal sa tak 727. akademikom od jej vzniku. Ako kážu nepísané zvyklosti, predniesol na slávnostnom zasadnutí 28. januára 2016 svoj prvý príhovor, v ktorom sa od nového akademika očakáva poďakovanie a oslavná reč na adresu jeho predchodcu. Potom nasleduje tzv. odpoveď člena akadémie, ktorú nového kolegu prijíma do lona tejto inštitúcie. V prípade Alaina Finkielkrauta to bol Pierre Nora.

Príhovory, ktoré uvádzajú novo menovaného člena do Francúzskej akadémie, majú úctyhodnú tradíciu dobrých tristo osemdesiatich rokov. Ide o žáner dvoch prednášok, ktorých zmyslom je laudatio, chvála konkrétnej osobnosti – jednak tej, ktorej sa dostáva cti stať sa jedným z členov Akadémie, jednak tej, na ktorého kresle bude sedieť nový člen. V roku 2014 bol zvolený za člena Akadémie Alain Finkielkraut, esejista, publicita, filozof, ktorý vo svojom vystúpení podal portrét svojho predchodcu, spisovateľa Féliciena Marceaua. Nebola to ľahká úloha, pretože Marceau, vlastným menom Louis Carette, bol za svoje rozhlasové reportáže z doby okupácie po vojne odsúdený za kolaboráciu. Spôsob, akým Finkielkraut hodnotí zásluhy svojho predchodcu, charakterizuje jeho veľkorysosť i schopnosť nevzdávať sa svojho príslovečného kritického úsudku, odporu k všeobecne prijatým pravdám, doxám. Pierre Nora, historik, známy svojou koncepciou pamäti, evokáciou odchádzajúcich kultúr, nadviazal na príhovor predrečníka, pokračoval v úvahách o postupnom rozpade spoločenského systému, o kríze kultúry, národnosti, náboženstva. Všetky tieto otázky sú dnes prítomné aj v slovenskom prostredí. Tým, že ide o nepočetný národ, ktorého existencia bola nielen v dávnej minulosti, ale ešte celkom nedávno spochybnená, otázky národnej a štátnej samostatnosti nadobúdajú na pálčivosti a naliehavosti.

Dialóg akademikov je iskrivý a nechýba mu ani humor ostro konstrastujúci s čiernymi frakmi, zdobenými povestnými zelenými olivovými vetvičkami, a irónia znižujúca pátos fanfár trubačov pod slávnou kupolou. Česká kultúrna verejnosť ocenia výmenu názorov medzi Alainom Finkielkrautom a Pierrom Norom, ktorí od svojich mladých rokov, prekonali dlhoročný a ťažký názorový vývoj spečatený členstvom v zbore "nesmrteľných".

Český čitateľ sa s prospechom zoznámi s myšlienkami francúzskych akademikov, ktorí novo premýšľajú dejiny svojej krajiny a národa, zamýšľajú sa nad vlastenectvom, imigráciou, masovou (ne)kultúrnou produkciou, úlohou médií, vzťahom medzi kresťanstvom a judaizmom av neposlednom rade jej excesov, sexuálnou revolúciou, multikulturalizmom, znížením kultúrnych a umeleckých nárokov. Nad tým všetkým sa klenie nie kupola slávnej akadémie, ale vedomie a presvedčenie o tom, že kritické vedomie uvoľňuje cestu k slobode jedinca i spoločnosti.