Desiata zbierka Petra Kukala je nesená predovšetkým pocitom muža v strednom veku, ktorý sa začína obzerať za všetkým, čo je nenávratne uplynulé, a neisto osahávať kontúry novej životnej skúsenosti. V piatich oddieloch jeho veršov nachádzame rôzne uhly, pod ktorými mužské starnutie nazerá. Dominuje pocit melanchólie, ľahkého smútku a vedomia neurčitej straty; súčasne je však básnikovi postupné prijímanie novej generačnej identity príležitostí na všeobecnejšiu reflexiu a revíziu existujúcich hodnôt. V básňach je tiež hlboko prítomný autorov životný priestor, ktorým je sídlisko malého mesta. To sa mu premieňa na súkromné theatrum mundi, divadlo sveta – tým viac, čím viac sa životy na malom priestore zdieľaných domov vzájomne dotýkajú, čím viac sa večer okná jednotlivých bytov menia na oživené obrazy drám.