Lou Andreas-Salomé, dcéra francúzskeho generála ruskej armády, ktorá detstvo prežila v Petrohrade, autorka niekoľkých kníh a mnohých článkov a recenzií, sa v máji 1897 s Rilkom zoznámila ako zrelá tridsaťšesťročná žena, veľmi inteligentná a príťažlivá. Z ich stretnutia sa zrodilo intelektuálne priateľstvo spisovateľky a dvadsaťdvaročného básnika, ktoré zakrátko prerástlo do mileneckého vzťahu. Zamilovaný estét umýva pri svojom milom riade a štiepe drevo do kachlí. Tak blaženú lásku prežíva prvýkrát – zároveň naposledy. Veľký básnik lásky, ktorého matkina výchova i roky strávené na vojenskom gymnáziu presvedčili o vlastnej fyzickej podpriemernosti, sa v milostnej sfére stáva podstatne sebavedomejšou ako v iných medziľudských vzťahoch, ktoré mu často sú príťažou. Predtým trávil čas po kaviarňach, redakciách a na premiérach, teraz ale dokáže žiť mesiace osamote. Veľkým zážitkom sa preňho stáva príroda. Pod milenčiným vplyvom si mení meno René na nemecký variant Rainer, jeho predtým tuctovo nedbalý rukopis teraz pôsobí energicky, elegantne, uvoľnene – a pripomína jej písmo. „Prišiel som k tebe chudobný, prišiel som k bohatej žene takmer ako dieťa. Vzala si moju dušu do náručia a upokojovala si ju... pobozkala si ma na čelo a musela si sa pritom hlboko znížiť,“ píše. Pod vplyvom Lou sa Rilke zbavuje premrštenej exaltovanosti, naučí sa zvládať návaly smútku. Na ceste k vnútornej rovnováhe síce ešte odtrhne mnoho rán bez toho, aby dosiahne cieľ, ale Lou mu umožnila, aby sa na seba samého dokázal pozrieť z odstupu. Pocit istoty, ktorý u Lou získal, mu vydrží do konca života. Posledný list jej napíše niekoľko dní pred smrťou. Knižka vyznačujúca sa hlbokým pochopením pre ľudsky blízkeho básnika je súčasne spomienkou, posledným rozhovorom aj rozlúčením... A literárnym klenotom.