Vo svojej druhej básnickej knihe sa Ján Škrob zaoberá napätím medzi skutočnosťou a fikciou, rozbíja steny medzi rôznymi svetmi skutočnými a neskutočnými až tam, kde toto rozdelenie prestáva dávať zmysel. A niekedy práve mýtus, psychedelická vízia, počítačová hra preniká najpresvedčivejšie a najjasnejšie k podstatným otázkam a bolestiam sveta. Škrob odmieta poéziu ako písanie "o niečom", sama poézia sa mu stáva realitou, sama kniha prepojeným a vrstevnatým svetom. Nie ale ako forma úniku - Reál je v prvom rade pokus o generačnú spoveď a osobný (duchovný aj politický) manifest. Boj proti katastrofe, vzbura proti dystopii, v ktorej svojím spôsobom už dnes žijeme, nespútaná básnická imaginácia ako nabitá zbraň a cesta k oslobodeniu človeka.