Poéziu docenta Emila Caldu možno zaradiť k tvorbe hravej, ironickej, perziflážnej, v tradícii napríklad "anarchopoézie" Jozefa Macha, Františka Gellnera, nedávno boli zverejnené podobne ladené básne Jaroslava Haška. Ale všetky analógie zákonite krívajú, Caldove verše nie sú odvodené, hoci rodokmeň nemôžu nemať. Mohli by sme ešte vymenovať Jiřího Suchého či Jána Vodňanského, málokto však dokáže do svojho básnického sveta zahrnúť binomickú vetu, skalár a vektory, mikročastice, kolmice, prípadne Psa Elipsa. Duchaplnosťou a sebairóniou súčasná česká poézia práve nehýri, vznikajú básne skôr deziluzívne až ťažkomyseľné, svet básní Emila Caldy nám však poskytuje plnosť ducha v podobe, o ktorú sa chceme deliť.

Básne Emila Caldy prinášajú odkaz z čias, kedy vedci boli polyhistormi, pre ktorých znalosť antických klasikov či básnického remesla predstavovala čosi samozrejmé, súčasť ich myšlienkového sveta.