Rok sem, rok tam je sviežo napísaný záznam "malých osobných dejín" básniarky a prekladateľky a autorky kníh pre deti a mládež Jany Štroblovej.

Spomienkovú knihu uvádzajú dve spomienky z detstva: pred očami deväťročného dievčaťa ubili príslušníci Národnej gardy pažbami niekoľko Vlasovcov, bojujúcich v máji 1945 v Prahe na Pankráci s ustupujúcou nemeckou armádou a neskoršie zrušenie milovaného skautingu. Pokračuje potom líčením obdobia, kedy za vysokoškolských štúdií na filozofickej fakulte pražskej UK zažívala vzrušenie z dočasného závanu slobody. S priateľmi založili kultúrny spolok, vďaka ktorému napr. zohrali spolu s budúcimi známymi hercami (Husákom, Kačerom, Divíškovou) jedno vtedy študentstvom búrlivo prijaté a vzápätí zhora zastavené divadelné predstavenie Aféra homo, alebo na pôde fakulty usporiadali výstavu abstraktných obrazov, v Čechách Mikuláš Medek. Podrobne popisuje aj prvý študentský majáles so všetkými sprievodnými javmi - alegorickými vozidlami a recesiami; autorka niesla - v tieni postavy pátera Koniáša - transparent "libri prohibiti", ktorý výjav vyšiel vyfotografovaný nejakou cudzou zásluhou v parížskom L´Mondu, takže už vtedy ju začali otravovať estebáci. Po dlhšom čase sa to malo vrátiť v zosilnenej podobe, keď jej vyšli básničky v parížskom Svedectve. To už potom bola doba druhej okupácie a všeobecných kádrových postihov, keď s manželom obaja na dvadsať rokov prišli o prácu, on v Orientálnom ústave, ona v nakladateľstve detskej knihy. Zdanlivo neznesiteľné roky boli však nabité humornými zážitkami, napríklad dvoma svadbami s tým istým mužom, alebo zážitkami s kádrovacím psom, ktorý spoľahlivo rozoznával straníkov a dával im najavo nevôľu. Veľa žartovných príhod vnášali do ponurého života jej kamaráti Josef Velek a Vladimír Jiránek, zakladatelia vtedajšieho takmer ilegálneho hnutia na ochranu prírody (Brontosauru), s ktorými autorka spolupracovala. Jana Štroblová vo svojich spomienkach dotvára aj množstvo portrétov známych osobností, ktoré spoznala zblízka – Františka Hrubína, Vladimíra Holana, Bohuslava Reynka. Najviac miesta venuje Jaroslavovi Seifertovi, ktorého niekoľkokrát navštívila as ktorým trávila iba v troch, ešte s jeho lekárom Milanom Kmentom, jeho posledné narodeniny, keď predjímal svoju smrť.