Kanovičova kniha je inšpirovaná príbehom autorových svojráznych starých rodičov, rodičov a ďalších príbuzných a známych jeho rodiny, v druhej časti už aj spomínaním na vlastné detstvo v ospalom židovskom mestečku zaborenom hlboko do tradičných náboženských obradov. Jeho obyvatelia žili dlhé roky v uzavretej komunite po boku litovských a poľských susedov, od ktorých sa asi najviac odlišovali jazykom, písmom a náboženstvom, ale aj špecifickým humorom i blúznivými snami o láske a vzájomnej súdržnosti. Z tých ich vytrhla nová doba, ktorá začala spočiatku nepozorovane prerastať do ich každodenných životov. Celá Litva akoby sa otriasala a pukala na rozhraní dvoch veľmocí - najprv ju obsadili Rusi, onedlho Nemci. Jonavskí Židia tušili smrteľné nebezpečenstvo, a zlá predtucha sa po vpáde nemeckej armády naplnila. Predtým odchádzali Židia z Jonavy do sveta za nádejou na lepšie živobytie či za predstavou rovnosti, voľnosti a bratstva, v tragických dňoch na začiatku vojny utekali zo strachu o holý život. Ani vojnová cesta autorovej rodiny nebola jednoduchá, ako Hirš-Grigorij vo svojich spomienkach naznačuje.