Biografia z pera nemeckého vojenského historika zachytáva osudy príslušníka wehrmachtu, ktorý v čase holokaustu ako jeden z mála nemeckých vojakov aktívne a nezištne pomáhal Židom. Za túto činnosť bol odsúdený a 13. apríla 1942 popravený. Rakúšan Anton Schmid (nar. 9. januára 1900) bol nenápadný človek, pochádzal z nižších vrstiev a jeho rodičia prišli do Viedne z moravského Hodonína. Vo Viedni prevádzkoval predajňu a opravovňu elektroprístrojov.
Ako dokazujú svedectvá, už pri prvých antisemitských prejavoch vo Viedni sa zastal svojich židovských známych. A bez toho, aby sa zaštiťoval nejakými veľkými ideológiami, dokázal prejaviť obyčajnú ľudskú slušnosť a kresťanskú lásku k blížnemu aj v dobách, kedy to vyžadovalo značnú osobnú statočnosť – počas Hitlerovho ťaženia na Východ.

Do wehrmachtu narukoval ako poddôstojník, ale kvôli svojmu veku sa vyhol frontu a pôsobil v zázemí. Tak sa dostal aj do "Jeruzalema Východu", do Vilniusu, kde sa stal proti svojej vôli veliteľom zhromaždiska rozptýlených vojakov. Jeho úlohou bolo vyhľadávať stratených vojakov (príp. dezertérov) wehrmachtu a odosielať ich ďalej k príslušným jednotkám. Hoci to s jeho prácou priamo nesúviselo, stal sa Anton Schmid sprostredkovane svedkom masového vyvražďovania Židov vo vilniuskom gete, a predovšetkým na mieste zvanom Ponary. Bol oslovený ľuďmi v núdzi a neodoprel im pomoc. Z vilniuského geta previezol "služobnými" nákladnými autami stovky Židov do iných miest, kde im v danom okamihu zdanlivo hrozilo menšie nebezpečenstvo. Mnohým obstaral falošnú identitu, iným pomohol nájsť úkryt v kláštore, ďalší skrýval vo svojom byte.
To sa týka aj manželov Adlerových, a práve vďaka Hermannovi Adlerovi, ktorý sa stal neskôr spisovateľom, vošlo Schmidovo hrdinstvo v známosť a podnietilo záujem ďalších bádateľov. Wetteho práce sa podrobne venuje aj dianiu na okupovanej Litve v rámci nacistického programu likvidácie židovského obyvateľstva. Popri celkovom priebehu vyvražďovania si autor všíma aj príbehy niekoľkých ďalších nemeckých vojakov a dôstojníkov, ktorí pomáhali židovským obetiam.

Pozornosť venuje aj Schmidovu odkazu v povojnovom Nemecku. Len veľmi pozvoľna sa zbavoval prímesi "zradcovstva" a ešte na prelome tisícročia sa skupina dôstojníkov bundeswehru dlhú dobu bránila pomenovaniu kasární v jeho mene.
Príbeh Schmidova zdanlivo obyčajného hrdinstva možno čítať ako románové rozprávanie; avšak aj tí, ktorí sa inak vyhovárajú „na dobu“ alebo „na rozkazy“, v ňom môžu nájsť neokázalý a nespochybniteľný mravný vzor. Kniha je tiež brilantnou ukážkou historickej práce o "obyčajnom človeku z ľudu", pri ktorej sa bádateľ musí vyrovnať s nedostatkom primárnych prameňov.