V marci roku 1945 napísal Hugo Vavrečka svojmu vnukovi Ivanovi M. Havlovi Rozprávku O kráľovi Škrábalovi čiže Ivanovi Krasopisci. Krátko nato text pohltil vír povojnových udalostí, a tak sa k svojmu adresátovi (a ku všetkým zvedavým čitateľom) dostáva až teraz - po viac ako sedemdesiatich rokoch. Aj napriek tomu je jeho posolstvo stále aktuálne, živé: „… Studený pot mu vyvstal na čele a kolená sa mu začala triasť, lebo si uvedomil, že naozaj nevie poriadne a zreteľne napísať ani slová. Zhromaždenie mlčalo a bolo počuť len škrípanie kriedy na tabuli. Králevičovi sa zovrelo hrdlo a do očí mu vystúpili slzy, bolo mu ľúto, že teraz, na konci skúšky, ktorá doteraz tak skvele prebiehala, sa ukazuje jeho neumelosť v tak jednoduchom predmete, ako je písanie! sa píšu na pohľadnice, napísal aj adresu cudziemu kráľovi, ale tá bežala šejdrom sem a tam. so sklopenými zrakmi potácal sa späť k školskému trónu. Cestou začul, že si prítomní šeptom hovoria: ‚škriabe' a pokyvujú pri tom hlavami..."