Najväčším prianím Bruna Stressmeyera je byť sám. S nikým ho nespájajú žiadne väzby, nemusia pracovať, starať sa o bývanie, rodinu alebo priateľov, zaujímajú ho iba vlastné potreby. Musí len žiť. Alebo skôr prežívať. To je pre neho však čím ďalej tým ťažšie: neznáša svojich susedov v luxusnom dome, cudzincov a imigrantov v uliciach "svojho" mesta, psy a ich pánov, politiky a takmer všetko, čo vyžaduje kontakt s inými ľuďmi.

Hlavný hrdina nie je novodobým pustovníkom, ktorý túži po pokoji na odľahlom mieste, kde by sa oddával kontemplácii, ale neznesiteľným, puntičkárskym a egocentrickým mizantropom. Podivný románik na náhodnej dovolenke pri mori jeho súkromný vesmír nečakane vychýli z rovnováhy. Postupne sa zmýva hranica medzi dobrovoľnou samotou a patologickou izoláciou. Brunov ironický, hyperkritický a povýšený vnútorný monológ baví aj desí zároveň.