V slovenských výskumných organizáciách je čím ďalej tým viac ľudí, ktorí si uvedomujú, že komunikácia vedy nie je iba nejakou módnou frázou, ale absolútnou nutnosťou. Platí tu totiž rovnako ako v iných oblastiach ľudskej činnosti – keď o sebe nebudete dávať vedieť, tak o vás skrátka nikto vedieť nebude. Komunikácia vedy sa aj v Česku postupne stáva zaujímavým a príťažlivým odborom.
Kniha s predslovom známeho popularizátora vedy Daniela Stacha odráža skutočnosť, že komunikovať vedecké výstupy možno hneď na niekoľkých rôznych úrovniach: na úrovni individuálneho vedca, ďalej na úrovni danej inštitúcie, jej súčasti či projektu a avšak aj na úrovni väčšieho územného celku – regiónu, národného štátu , prípadne združenia štátov (typu Európskej únie). Kniha je rozdelená do pätnástich kapitol tak, aby sa kniha dala čítať celá, od začiatku do konca, ako jeden „príbeh komunikácie vedy“. Cieľom nebolo napísať vrcholné akademické dielo plné (nudných) teórií, poučiek a abstraktných konceptov. Autori sa snažili o vskutku praktický a užitočný návod, za ktorým sú dekády skúseností z rôznych oblastí vedy, výskumu a médií. Preto je kniha pretkaná konkrétnymi príkladmi dobrej, ale aj zlej praxe zo všetkých uvedených úrovní – a to ako z Česka, tak zo zahraničia.