Prečo priaznivci bandu museli na tento album čakať dlhých 5 rokov od posledného albumu oznamuje líder kapely, Jan Švihálek „Čo všetko sa s kapelou dialo? Pracovali sme, ženili sa, rozvádzali, hrali, chlastali a lozili za ženskými, ale to je predsa jasné, že áno?“

Tretí album pohodovej brnenskej bluesovej party okolo gitaristu a speváka Jana Švihálka prekvapí autentickým akustickým zvukom z mikrofónov Neumann pod heslom „Späť ku koreňom!“. Kapela hrá pekné staré drevné rhythm and blues, zámerne jednoducho, priamočiaro a bez nejakých filozofických okrás.

Surový zvuk albumu má v tomto prípade hneď tri dôvody, ako hovorí Ján Švihálek: „Za 1. hudba ktorú hrám potrebuje svoj syrový, autentický, prirodzený zvuk. Toho v modernom štúdiu alebo keď budeš nahrávať po stopách, nedosiahneš, za 2. už ma serie ten univerzálny štúdiový zvuk, kedy skoro všetky kapely znie rovnako, a za 3. z hľadiska princípu DO IT YOURSELF sme to dotiahli celkom ďaleko, vyrobili sme si totiž aj vlastný reverb. Nahrávku sme pustili na jednom konci prázdnej haly a nahrali ju na druhom konci. Ten hukot sme potom primiešali k základu.&ldquo ;

Otázku, či by pôvodní autori blues nechceli radšej využívať práve všetky výdobytky modernej technológie považuje Honza za bezpredmetnú. „Pozri sa, koľko ľudí hrá na starý lampový kombá, na aký mikrofóny nahráva spevy Norah Jones. Samozrejme Neuman - z 50-tych rokov. Sú to furt tie isté staré veci, najdrahšie digitálne softvéry sú SIMULÁTORY starých zvukov. To je snáď dostatočne absurdný fakt alebo snáď chceš povedať, že Neil Young alebo vydavateľstvo Fat Possum nahráva dosky naživo v stodole, pretože nemá peniaze na moderné štúdio?“

Na albume sú ako vlastné skladby v angličtine, tak niečo vecí prevzatých od Jimmyho Reeda, Chestra Burnetta a Sonny Boy Williamsona. Aj pri minimálnom obsadení (gitara, basa, bicie, ústna harmonika) pôsobí výsledok dojmom veľmi energickej živočíšnej a pohodovej muziky, s ktorou si budete prinajmenšom podupávať nohou, pokiaľ nebudete rovno tancovať. Žánrovo ide o muziku ako vystrihnutú niekde z prelomu päťdesiatych a šesťdesiatych rokov v slobodnom svete a maximálne oznámi, kedy bluesmanovi stačí bluesový groove, feeling a oznámenie "I love my baby". Viac slov nie je treba. Aj po interpretačnej stránke všetci muzikanti z Hoochie Coochie Bandu žáner perfektne cítia a ctia a hrajú veľmi štýlovo. Spevák Jan Švihálek potom dobre vie, že snažiť sa o presné napodobňovanie čiernych bluesových hlasov nemá príliš veľký zmysel. Namiesto toho si nachádza vlastný spôsob interpretácie bez toho, aby tým ubral na feelingu, štýlovosti a zároveň aj určitom nadhľade. Na CD sa nachádza aj videoklip k piesni "I'm The Good One". A na otázku, či nebudú musieť priaznivci kapely opäť tak dlho čakať na ďalší album, znie tradičná odpoveď "Ja myslím, že to prežijú, ak to teda pre