Monografia líči príbeh sumerského mesta Uru na začiatku 3. tisícročia pred naším letopočtom (zhruba 2900-2700). V rámci bádania o vzniku jedného z najstarších štátnych organizmov v dejinách ľudstva - prvotného štátu starovekej Mezopotámie - podáva autor svedectva o kritickej fáze jeho sociálneho vývoja. Práve na začiatku tretieho tisícročia totiž obyvatelia Uru, nástupníckeho štátu civilizácie neskorej kultúry uruckej (3500-3200 pred nl), v rámci ktorej v Mezopotámii najstarší tamojší štát, organizované náboženstvo a prvé vedy a umenie vznikli, rozhodovali o tom, či sa tu udrží pri živote, či zanikne bez náhrady, ako sa to prihodilo v rámci iných civilizačných komplexov. Autor pracuje s historickým dokladovým materiálom - písanými textami, archeologickými zisteniami a rozborom prameňov obrazovej povahy. Na jeho základe potom zachytáva spôsoby, ktorými urské elity pracovali s hmotným a duchovným dedičstvom civilizácie uruckej. Ich činnosť totiž určila sústavu súradníc, na ktorých sa staroveký mezopotamský štát vyvíjal tri ďalšie tisícročia svojej existencie.