Poéziu Miroslava Čierneho dlhodobo formujú inšpirácie z absolvovaných ciest i práce na prekladoch starých ság, mýtov a povestí. Autor sa pritom nesnaží o obyčajnú "exotizáciu" verša prostredníctvom cudzích miest, názvov a mien, ani o zahrňovaní vypožičaných látok a námetov do poézie vlastný. Ide mu skôr o to nájsť paralely medzi súkromným a nadosobným, medzi aktuálnym a večným, medzi reálnym a mýtickým.
Zjavná je tu potreba vytvoriť si cez poéziu a na hrubom pôdoryse dávnych príbehov akýsi moderný osobný duchovný systém, ktorý by fungoval ako opora v chaose dnešného sveta. A v nachádzaní aj konštruovaní "osobných" mýtov a mytológií autor úspešne pokračuje aj vo svojom novom básnickom súbore.