Ak chápeme noc ako útočisko smutnosti, sídlo všetkého neviditeľného a nevedomého, čas, keď sme vystavení pochybnostiam, úzkostiam a skepsi bez možnosti rozptýlenia, rýchlo sa ukáže, prečo alkohol aj napriek všetkým nebezpečenstvám s ním spojeným z našej kultúry ešte stále nevymizol. S nástupom súmraku je vábenie alkoholu silnejšie. Po stáročia zúri boj medzi konaním a nečinnosťou, medzi katarziou a opicou. Je to nerozhodne. Eufória a opojenie majú svoju cenu. Hrozí nám bolehlav ráno potom, nalomená pečeň alebo skutočná závislosť, a predsa nie sme schopní dať od alkoholu ruky preč. Umlčuje naše pochybnosti, vyväzuje nás z nemilosrdného prúdu času. Vo vľúdnom exstatickom rauši hodiny ani starosti nehrajú rolu. Naše ja spočíva v euforickej podobe bezpodmienečne tu a teraz. Minulosť a budúcnosť sú potlačené, myšlienky sa voľne potulujú.