Nová básnická zbierka Hany Karoliny Kobulejovej je príjemnou, trblietavou a filozofickou súhrou, ktorá je plná slnka a prírodných krás, kde medzi slovami veje provensálsky mistral, šumí vodopády, objavuje sa polárna žiara, pohupuje sa plachetnica v letnej bóre, vzniká planéta priplávajú k Perlovým ostrovom. Jedným z hlavných inšpiračných zdrojov básničky je cestovanie vo svojej skutočnej i imaginárnej podstate, či sa jedná o horúce brehy rieky Limpopo alebo fantastické zátišie pralesu Mionší, lebo už len pomyslenie na nich podnecuje ducha a nabáda k rozletu, posunu v čase i priestore, k transcien . Zároveň autorka hľadí do svojho tela, fyziologických aj nadhmotných pochodov v ňom. Symboliky vesmíru sa dotýka tak blízko, že ju chápe ako súčasť ľudskej aury, ktorá s najvnútornejšími dejmi vytvára skutočnú harmóniu. Stačí si navliecť náramok z lúčov a teplo hneď zaleje dušu. Všetko je úplné až vďaka blízkosti muža a ženy či motýľa a kvety – sú tak odlišní, napriek tomu existujú v dokonalom súzvuku, či je povaha ich vzťahu určovaná zákonitosťami prírody, alebo nezbadateľnými pravidlami empatie, ktorá neustále fascinuje.